Pohľady, ktoré pália na chrbte. Šepot ľudí, ktorých míňate. Život na dedine, kde vás každý pozná. A azda lepšie, než sa poznáte vy sami. Novonarodené dieťa, ktoré si v kočíku ide pľúca vyvrešťať – aby tej pozornosti nebolo málo. Mladá dievčina, ktorá sa stala matkou, ale stále ňou ešte nie je.

Na začiatky mojej materskej púte si pamätám len veľmi zbežne. Moja myseľ sa totiž v rámci vlastného pudu sebazáchovy akosi „reštartuje“. Vytláča všetky negatívne spomienky kamsi do úzadia a mení ich už len v zlý sen. A vďaka tejto jej vlastnosti som sa ešte stále nezbláznila.

A tak teraz len s 50-percentnou istotou, že sa to naozaj stalo a nesnívalo sa mi, si spomínam na prvé prechádzky s malou Anetkou. Ako som po všetkej tej ponemocničnej izolácii potrebovala ísť na vzduch a myslela som, že ona tiež, preto toľko plače, ale ona plakala i tam. A po návrate z prechádzky, na ktorej odo mňa odvrátila zrak aj kedysi kamarátka, som plakala i ja. Ako rýchlo na vás vedia zabudnúť niektorí ľudia, keď potrebujete podržať.
Pre iných sa naopak stanete témou číslo 1. Najmä v dedine, kde každý pozná každého a tetušky cestou z kostola nemajú na pretras inú tému, len neplnoletú slobodnú matku. Jedna sa prežehnala, druhá si dokonca odpľula. Ona má sedemnásť, počula som.
Pochopiteľne, prechádzky sa stali veľmi občasnými. Nedokázala som čeliť okolitému svetu. Príjem čerstvého vzduchu som obmedzila na lavičku na dvore rodičovského domu, za zavretou bránou. Preč od ukazovania prstom a okatého odsudzovania. Ostala som takmer v úplnej izolácii. Na okraji spoločnosti, tam, kde ma spoločnosť chcela. Jediným spojením so svetom boli kamarátky, pre ktoré som prechodom z discobaru priamo na materskú dovolenku neupadla do zabudnutia. Na ich návštevy som sa tešila ako dieťa na Vianoce.

Matne si spomínam na stovky návštev u lekárov – špecialistov, ktoré treba absolvovať s predčasne narodeným dieťaťom. Ich prekvapené výrazy, keď videli vchádzať do ordinácie adolescentku s bábätkom. Ako ma mnohí okamžite v duchu odpísali. To nedokážeš, hovoril ich pohľad.
Ako mi nikto nevedel s istotou povedať, akým smerom sa bude uberať jej zdravotný stav. Či bude rozprávať, chodiť, vidieť, počuť… Jedno veľké tápanie.

Vo všetkej neistote som však stále v sebe živila optimizmus. Alebo skôr naivitu? Neviem.
Mala som krásnu dcérku, na ktorej ako na bábätku neboli vidieť rozdiely od ostatných bábätiek. Dve rúčky, dve nôžky, zvedavé oči a jamky v líčkach, keď sa začala usmievať. A tak som stále verila v akýsi zázrak. Keď sa v prvom roku ešte nevedela ani pretočiť, utešovala som sa tým, že sa Anetka narodila predčasne. Postupne sa okolo mňa vytvárala akási bublina naivity. Určite potrebuje len trošku viac času, ale azda do dvoch rokov dobehne svojich rovesníkov.
Keď „zázrak“ stále neprichádzal, bublina sa začala otriasať. Každý deň taký istý, napriek cvičeniu prichádzali len nepatrné pokroky… Otázky okolia: A už chodí? A už rozpráva?  mi liezli na mozog.

A hoci moja myseľ tie nepríjemné spomienky väčšinou vypudzuje, nikdy nezabudnem na deň, kedy moja bublina praskla. Fáza prasknutej bubliny, ako som si tento stav laicky nazvala, sa vyznačuje akýmsi precitnutím.  Prebudením zo sna, rovno do nočnej mory. Zrazu som sa triezvo pozrela na moje ťažko zdravotne postihnuté dieťa. Nie je lenivé, ani sa zo dňa na deň nepostaví na nohy, nezačne zázračne rozprávať.  Oblapila ma bezmocnosť z toho, že s tým nemôžem nič viac robiť. Čelila som krutej realite. Zúfalstvo, beznádej, ľútosť sa na čas stali mojimi najlepšími priateľkami. Pohľady iných na moje dieťa, na mňa, pálili viac, než kedykoľvek predtým.

Netuším, koľko tento stav nešťastia, nenávisti vlastného života, trval. Dva mesiace, pol roka, neviem. Každý deň taký istý. Vstať, nakŕmiť dieťa, cvičiť. Znovu nakŕmiť dieťa, znovu cvičiť. Sem tam lekár, vyplakať sa kamarátke, vyvetrať sa na dvore, skryté pred všetkými. Nakŕmiť dieťa, spať.

Až jedného krásneho dňa, Anetka mala krátko po štvrtých narodeninách, po bolestivej operácii šliach, plakala dni, noci…A raz pomedzi tie vzlyky a slzy pozrela na mňa a povedala: MAMA.

To smutné a vtedy aj od bolesti utrápené dievčatko hľadalo vo mne oporu. Cez vlastné slzy som dlhé mesiace nevidela, že ona potrebuje nie ľútosť a zatrpknutosť, ale lásku, povzbudenie, motiváciu. To krátke slovo vyjadrilo všetko, čo mi potrebovala povedať. Si mojimi rukami, nohami i zmyslami. Si môj najbližší človek. Môj jediný vzor. V prvom rade musíš byť silná ty, aby som mohla byť silná i ja. Ja som tvoj dar od Boha. Tvoj stred vesmíru. Na ničom inom nezáleží.

Nastavila mi zrkadlo a mne sa nepáčil odraz, ktorý som v ňom videla. Stačilo jediné slovo, ktoré ma postavilo na nohy.  Rozhodla som sa prestať schovávať v kúte. Zodvihnúť hlavu hore, opätovať pohľad. A potom som si uvedomila, že najťažšie je nie čeliť okoliu, ale čeliť mne samej. Pretože mať postihnuté dieťa nie je životná prehra, je to výzva, skúška vnútornej sily a vytrvalosti bojovať .

Už sa neskrývame. Život je príliš krátky na to, aby sme ho preplakali, preto sa usmievame. Ja aj Anetka. Pretože takto to naozaj funguje. Zmenou môjho osobného postoja k danej veci sa zmenila aj povaha mojej dcéry. Je to jedno šťastné dieťa, ktoré sa raduje z maličkostí. Z pohladenia na tvári, zo slnečného lúča, ktorý dopadne na jej tvár. Úsmev je to, čím obdarúvame jedna druhú každý deň. Úsmevom obdarúvame aj tie nástojčivé, nechápavé, či ľútostivé pohľady ľudí, ktoré na nás pristanú.

Za deväť rokov Anetkinho života som stretla mnoho rodičov, ktorí žijú v bubline. Verím, že azda moja osobná skúsenosť im pomôže vysporiadať sa s takouto situáciou a byť pre svoje deti oporou, keď to naozaj potrebujú.

Ivana Hodasová
Ivana Kulichová Hodasová
Rodáčka z malebnej dediny Rajecká Lesná, nevyliečiteľná optimistka, ale hlavne - MAMA

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.