„25 zaručených tipov na chudnutie po sviatkoch“

„Zdravé a efektívne chudnutie“

„Bruško v skvelej forme aj po sviatkoch hojnosti?“

Neviem, či je ešte aj iné obdobie v roku, počas ktorého by sme sústredili toľko pozornosti na vlastnú hmotnosť a kedy by dochádzalo k takej radikálnej zmene pohľadu na jedlo, ako obdobie po vianočných sviatkoch. V priebehu pár týždňov sa z najpoužívanejšej a najmilovanejšej prísady, cukru, stáva nepriateľ číslo jeden a maslo môže tiež zabudnúť na láskyplné ódy na vlastnú adresu.

Videá s lahodnými kalorickými a nastylovanými bombami sú fuč. Namiesto nich na nás útočia poskakujúci a nadšene sa tváriaci štíhli „ľudia z davu“, ktorí len tak btw („by the way“, t.j. medzi rečou) spomenú, že sú takíto šťastní vďaka diéte podľa tej a tej, sérii cvičení tam a tam alebo zázračnej pilulke XY.

Médiá sú plné receptov na zaručene účinné ultra first minute schudnutie do plaviek bez jojo efektu a výživoví poradcovia vzdychajú, ako sme ich s prežieraním sa ani túto sezónu neposlúchli a doplatia na to ešte naši pra-pra-pra-pravnuci. Jediné šťastie, že práve vyšla na svetlo sveta apka, ktorá nám zmeria všetky telesné veličiny, prepočíta ich cez zdraviu prospešné koeficienty, stanoví wellness plán a potom rigidne sleduje plnenie cieľov. Nedajbože popustiť uzdu fantázii našich chuťových pohárikov. Istota, že sa tento jav každoročne zopakuje, je skalopevných 100%.

Spomínam si, že keď sa nám narodili dvojičky, od prvej chvíle sme riešili ich hmotnosť. U našej Klárky nejakým zvláštnym činom namerali hneď na pôrodnej sále 1000 gramov. „Vaša dcéra má KILO!“ zvestovala mi poverená osoba s výčitkou v hlase, až som sa hanbila za svoju krkavčiu prenatálnu starostlivosť. Toto desivé číslo ma mučilo ešte aj ďalší deň, kým som sa od známej lekárky manžela kolegyne môjho manžela z úplne inej nemocnice nedozvedela, že Klárka to predsa len vytiahla na 1980 gramov živej váhy. V našom prepúšťacom liste však aj napriek tomu svietili za jednotkou tri tučné nuly. Zdôvodnenie tohto lapsusu v správe Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo úsmevné: išlo len o „orientačné váženie“. Pomôž si, človeče…

Karma zlej hmotnosti nás nepustila ani pri Klárkinom bratovi Krištofovi. Navážili mu presne 2870 gramov. Bol by to aj dôvod na radosť, keby milý Krištof nezačal okamžite chudnúť do plaviek. Nacucol sa na mňa celkom slušne, tak som ho už od prvého možného momentu nadájala mliekom za dvoch a snažila sa zvrátiť negatívny trend. Pri mojej otázke, kedy nás pustia domov, ma však vždy len odbili: „Až keď začne priberať. Viete, mamička, pre nás je dieťa prvoradé.“ Chcela som povedať „Veď aj pre mňa – obe,“ ale sklapla som vždy naprázdno a úpenlivo myslela na Kláru, ktorá bola kdesi za horami, za dolami.

Noc pred nádejným prepustením z pôrodnice som nasadila vojenský režim. Aktívne dojčenie každé dve hodiny, pomedzi to ľubovoľné prisávanie sa na prsník. Ráno som vstávala sebaisto s odhodlaním matky-dračice. Dnes sa ide domov. Keď však sestra položila Krištofka na digitálnu super presnú váhu, zase zistila pokles. Nechápala som to. S maličkou dušičkou som jej popisovala poslednú noc. „Tak ešte raz,“ prisľúbila. „No! A teraz pribral!“ oznámila po ďalšej kontrole v priebehu minúty. „Viete, čo? Idem ešte vyskúšať váhu, čo máme vzadu.“ Nasledovala som ju ako psík, potrebovala som to číslo vidieť na vlastné oči. Stará dobrá „zelovocárska“ váha, vynes ortieľ! „Mamička, takže nakoniec pribral.“ Chcela som ju objať a vybozkávať, ale výchova ma prevalcovala. Ktovie, čo by si pomyslela primárka. Na následnej vizite som jej položila tú istú otázku: „Pani doktorka, pustíte nás už domov?“ Zdvihla obočie aj prst: „Ale až po 18:30, ani o minútu skôr. Musíme dodržať zákonom stanovenú lehotu. Sestrička, dohliadnite na to!“

Tých pár hodín do odchodu som odpočítavala po sekundách a, samozrejme, zdali sa ako večnosť. Zabávala som sa, ako som vedela. Každej, aj najmenšej, činnosti som venovala dvojitú dávku času. Všetky veci som ukladala do tašky s najväčšou precíznosťou. Keď sa blížila úradne schválená hodina, prezliekla som sa z „väzenského“ do civilu. Hneď som si pripadala lepšie – slobodnejšie. Pre istotu som sa ešte ozvala mame, či stíha prísť, ako sme sa dohodli. „A to dnes?“ spýtala sa prekvapene a rýchlo zachraňovala situáciu: „Dobre, dobre. Asi budem chvíľu meškať. Robili sme si s deťmi piknik v iglu.“ Vydýchla som, počkám aj dve chvíle. Piknik v snehu nemajú každý deň.

Klárkina podvýživa nám dlho spôsobovala vrásky. Trčala z každej lekárskej správy. Visela ako veľký výkričník nad každým dňom. Priorita bola dostať do nej mlieko z fľašky, s ktorou prišla z nemocnice. Popritom som sa všemocne snažila ju dojčiť. Aj keď sa tvárila odhodlane, sací aj hltací reflex u nej boli v poriadku, vždy jej jedenie trvalo veľmi krátko. Preberala som tento problém s každým lekárom, cez ktorého sme prešli, ale nikto nevedel nájsť riešenie. Fľaša verzus prsník – 1:0. A zatiaľ čo sa Krištofko z neforemného novorodenca vypapkal na slušného barokového anjelika, Klárka stále nepriberala dosť. „Prospieva, to je dôležité,“ povedala mi na upokojenie naša dlhoročná pediatrička.

Život ma postupne učí filtrovať a rozpoznávať to podstatné pre mňa. Asi štyri mesiace po narodení dvojičiek mi pod môj veľký nos privial fejtón od Lucie Piussi o tom, ako sa rozhodla, že bude dojčiť svojho adoptovaného syna. Vedela som, že je to možné, sama som nad tým uvažovala, keď sme si adoptovali päťmesačného Šimonka. Pripomenula mi túžbu matiek dať svojim deťom zo seba to najlepšie od samého začiatku a tou svojou ma inšpirovala k oživeniu dávno pochovanej myšlienky. Mám dve deti a dve prsia, musí sa ujsť každému.

Čo sa dialo potom, bolo len logickým sledom ďalších udalostí. Na internetovej stránke združenia Mamila www.mamila.sk som si našla najbližšiu laktačnú poradkyňu. K celej situácii pristupovala s veľkou dávkou pochopenia a trpezlivosti. Na začiatku sme urobili s Klárkou pár pokusov o prisatie, ale bez väčšieho efektu. Po bližšom skúmaní však zistila, v čom je problém. Klárka mala pod hornou perou, aj pod jazykom tuhú uzdičku, a tie jej nedovolili poriadne piť, hoci sa snažila. Poradila preto, aby sme absolvovali nástrih uzdičiek, ktorý Klárke umožnil lepší pohyb jazykom a pripravil ju na správne prisatie sa a dojčenie.

Cesta to bola tŕnistá, ale rozhodla som sa ju prejsť až do konca. Cumeľ sme odložili a prešli na cievku. Na tento dômyselný mechanizmus nedám dopustiť. Vyžadoval trochu viac zručnosti, ale bol vynikajúcim medzikrokom k plnému dojčeniu. Jeden koniec cievky bol uchytený na bradavku a druhý bol ponorený do fľašky s mliekom. Aby sa bábätko dobrovoľne prisalo a neostalo hladné, bolo potrebné dopriať mu kombináciu mlieka cez cievku aj z prsníka. Fľaša verzus prsník – 1:1.

Pamätám si, že na začiatku sme s Klárkou zvádzali celkom slušný boj o moc. Ona, červená od jedu a frustrácie, ja, spotená a zničená, potupená hrdinka. Podpora laktačnej poradkyne však bola na nezaplatenie. Obratne a s istotou nás obe posúvala vpred. Dieťa sa dostávalo z fázy hystérie, a ako si začínalo zvykať na tú obrovskú zmenu, postupne ju prijalo za svoju. Skoro po dvoch mesiacoch sme odložili hadičku aj fľašu a Klárka nabehla na dojčenie. Prsník získal ďalší bod a vyhral nad fľašou na celej čiare!

Naše dvojičky nedávno oslávili dva roky a popri bežnej strave stále využívame výhody materského mlieka priamo zo zdroja. Krištof mi už skomolene dá vedieť, že chce „cucať“ a Klárka sa vždy nadšene rozosmeje, keď jej ponúknem menu vlastnej výroby. V hmotnosti sa jej síce nepodarilo dobehnúť svojich vrstovníkov, ale je to šťastné dievčatko so zdravou a silnou imunitou. Materské mlieko totiž nie je len kokteil, čo uhasí smäd, utíši plač a vylieči z choroby, je to tak trochu čarovný nápoj. Vďaka, Lucia. Vďaka, laktačná.

Barbara Lucká
Barbara Lucká
Som mama šiestich detí a manželka jedného skvelého muža

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.