„Nakon odgovarajuće preoperativne pripreme dana 26.01.2019 u opštoj anesteziji načinjen autologni transfer BMAC intratekalnim putem. Žetva kostne srži iz predela leve ilijačne kriste, dobijeno 77 ml, izolovano 4 ml BMAC, TNC 125×10*6/ml, viability 97,6%. Intratekalno aplikovano 1,6 ml BMAC.“

Tri vety, do ktorých sa pretavilo predchádzajúcich dvanásť intenzívnych mesiacov. Tri vety, ktoré dokazujú, že osud vie byť aj prajný. Tri vety, ktoré do nášho života vliali novú nádej.

Koncom januára 2019 sme sa s dvojročnou dcérkou Klárkou vybrali do Srbska. Konkrétne sme mali namierené do mesta Novi Sad na jeho severnom konci. Od nás cesta dlhá asi ako do Košíc. Práve v Novom Sade pracujú lekári s novou liečebnou metódou využívajúcou potenciál ľudských kmeňových buniek.

Podľa wikipédie sú kmeňové bunky „nediferencované bunky, ktoré majú schopnosť sa premeniť na iný, špecializovanejší druh buniek. Táto schopnosť umožňuje telu vytvoriť nové bunky a nahradiť tak špecializované tkanivá, ktorých bunky sa už deliť nedokážu.“ Kmeňové bunky sú schopné sa meniť na široké spektrum bunkových typov ako sú chondrocyty, adipocyty, osteocyty, osteoblasty, myocyty, kardiomyocyty, neuróny či inzulín produkujúce bunky.

A práve neuróny boli naším cieľom – bunky v mozgu, ktoré Klárke odumreli v dôsledku nedostatku kyslíka. Liečba kmeňovými bunkami je pomerne mladá oblasť medicíny. Rapídny rozmach zaznamenala hlavne v posledných desiatich rokoch a je rozšírená po celom svete. Paradoxne, najmä v krajinách, na ktoré sa práve v tomto smere zvykneme dívať cez prsty ako Thajsko, Mexiko, Panama, Čína, Turecko či Srbsko.

Veľmi dlho som okukovala na stránkach sociálnych sietí rodičov, ktorí so svojimi deťmi absolvovali túto liečbu. Na Slovensku som vedela len o jednej rodine, a tá bola v Mexiku. Predstava, že by som to raz mohla dopriať svojmu dieťaťu, bola ako cesta na Mesiac a späť – taká vzdialená, taká nedobytná, taká sci-fi.

Sci-fi sem, sci-fi tam. Po niekoľkých mesiacoch samoštúdia bolo rozhodnuté. Treba nazbierať peniaze, vybrať sa do sveta a vyskúšať to, o čom si u nás ešte len čvirikajú vrabce na streche. Vpred ma posúvala tá istá prostá logika, ako keď sme sa púšťali s Klárou do kyslíkovej terapie v hyperbarickej komore. Ak chýba kyslík, treba ho doplniť. Ak umreli bunky, treba ich nahradiť.

A tak sa začal fundraising – zbieranie peňazí cez všetky možné kanály. Spočítala som si, že by sme potrebovali 20 až 30 tisíc eur. Kontaktovala som viacero poskytovateľov liečby po svete, ktorí poslali svoje ponuky. Pracovali s bunkami od dospelých darcov, u ktorých bolo potrebné zistiť kompatibilitu medzi darcom a príjemcom. Jednotlivé ponuky sa od seba veľmi líšili počtom buniek aj službami. Niekde človeka vybavili za deň, inde strávil týždeň. Najdrahší a najdlhší bol pobyt v Thajsku, ktorý zahŕňal aj rôzne podporné terapie ako aquaterapiu, hyperbarickú komoru, špeciálnu stravu. Celé to trvalo asi mesiac.

Ako dni plynuli, puzzle sa pomaly skladalo a naberalo jasnejšie kontúry, i keď veľa otázok stále ostávalo nedoriešených. Zásadných otázok. Kam vlastne ideme, čo to bude stáť, nazbierame peniaze, ako Klárka zvládne cestu, keby sme šli do Panamy, do Thajska, či na koniec sveta, čo ak tesne pred odletom ochorie? Schizofrenicky som sa tešila, aj som tŕpla.

Keďže cieľová suma bola obrovská (kamarátka sa vyjadrila, že na také skromnejšie bývanie), zbierka prebiehala na niekoľkých frontoch. Základ tvorili platforma APPA a portál www.ludialudom.sk. Popri nich sme sa zabávali napríklad charitatívnym predajom sušienok. Keď sa povie, že v núdzi poznáš priateľa, tak to u nás platilo na tisíc percent. Solidarita ľudí bola neskutočná. Podporila nás blízka aj vzdialená rodina, známi, i známi známych, čo sa o nás dozvedeli z piatej ruky. Zbierka prebiehala aj v Spojených Štátoch  cez platformu www.gofundme.com. Moja teraz už americká sestra s manželom veľmi intenzívne rozhodili lokálne siete a získali sme podporu nielen od zabezpečených Američanov, ale napríklad aj od Mexičanov, ktorí sa živia pomocnými prácami a obrátia každý zarobený dolár. Bola to explózia vôle pomôcť, na ktorú sme hľadeli nemo ako na prírodný úkaz – ako na také láskavé cunami.

Asi tri mesiace po spustení zbierky som v rámci špeciálne zameranej skupiny na Facebooku zachytila informáciu od istej Srbky žijúcej v USA, ktorá sa so svojím autistickým synom vybrala presne opačne a trikrát absolvovala cestu z Ameriky do Európy. Vo svojom príspevku popisovala kliniku v rodnom Srbsku, kde pôsobí tím lekárov okolo Dr. Dušana Marića. Sú to naslovovzatí experti. Pracujú s autológnymi (vlastnými) kmeňovými bunkami, ktoré získavajú z kostnej drene bedrovej kosti pacienta a po ich odstredení posielajú spinálnou cestou do mozgu. Výhodou autológnych buniek je ich kompatibilita, teda fakt, že ich telo pacienta neodmietne a nenastanú komplikácie.

A tak sme sa koncom januára po úvodnej telefonickej konzultácii a bohatej emailovej výmene s Dr. Marićom vybrali aj my dve s Klárkou cez Maďarsko do Srbskej republiky. Šli sme autom, cesta ubiehala a po pár hodinách sme dorazili do cieľa. Ako sme sa na klinike ubytovali a rozložili proviant, zrazu sa zobudila srbská Perinbaba a začala sypať … čo sypať … začala kydať tony snehu, až kým autá nezakryla asi polmetrovou bielou perinkou.

Vonku slušná kalamita a my vnútri čakajúce na zákrok. Šlo o operáciu v celkovej anestézii, ktorá trvá asi deväťdesiat minút. Klárka bola najmladšia pacientka a mala privilégium ísť na sál ako prvá. Obstála na jednotku s hviezdičkou. V ten deň bolo „bunkových“ pacientov asi päť, prevažovali autisti. Pri tejto diagnóze vraj lekári zaznamenávajú celkom slušné výsledky hlavne v kognitívnej oblasti, v reči a v sústredení sa. V našom prípade hypoxicko-ischemickej encefalopatie v kombinácii s mikrocefáliou však nevedeli predpovedať, do akej miery sa Klárkin stav zlepší a v akom smere.

Na tretí deň nás pustili domov. Všade boli haldy snehu, ale cesty stihli upraviť, a tak sme to aj naspäť zvládli pri všetkej počestnosti. Na maďarských hraniciach ako vstupnej bráne do EÚ sme síce čakali štyri hodiny, ale nakoniec nás po pasovej a colnej kontrole pustili. Našťastie sme nemali ani alkohol, ani cigarety. Človek si vďaka tomu uvedomí, že ten Schengen má predsa len niečo do seba.

Začiatkom marca sme absolvovali s Klárou v Novom Sade druhé a v polovici apríla tretie kolo kmeňových buniek. Výsledky by mali byť postupné a zmeny by sa mali dostaviť do pol roka. Táto liečba sa dá opakovať zase po roku, ak na to sú prostriedky, ale dovtedy je ešte dlhá doba. Uvidíme, čo prinesie čas. Už teraz na Klárke badať drobné novinky. Hlavne počas bežných terapií dostávam informácie, že sa s ňou lepšie pracuje, viac vníma, rýchlejšie reaguje. Píšem si denník, do ktorého zaznamenávam tieto pokrôčiky. Verím, že keď sa doň o pár mesiacov pozriem, poviem si, že to všetko stálo za to. A do Sadu zatiaľ prišla jar.

Barbara Lucká
Barbara Lucká
Som mama šiestich detí a manželka jedného skvelého muža
Jeden komentár

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.