„Tuto-tuto-tuto!“ 20-mesačný syn sa naťahuje za kľučkou od komory. Cieľ je jasný obidvom. Medovníky.  Viete, čo najhoršie môžete povedať dieťaťu v tomto veku? „Počkaj.“ Nie také to drsné „Počkaj!!!“ s tromi výkričníkmi, ani netrpezlivé natiahnuté „Veď počkaaaj!“. Jednoducho pragmatické, empatické, bezemočné: „Chvíľu počkaj, položím sestru na gauč a dostaneš mňamku.“  

Syn Krištof ale hučí odušu, dcéra Klára na mojich rukách netuší, čo sa deje. U nás sa to stáva často. Veľa ľudí v rôznom veku, veľa kriku. Ešteže nemáme susedov, len migrujúce myši si sem-tam na jar a na jeseň vypočujú serenády našich detí. A hlodavcom je to jedno.

Ako človek rastie, osamostatňuje sa a zisťuje, že svet sa netočí len okolo neho, krok za krokom si buduje aj svoju trpezlivosť. Vychádzam z vlastnej skúsenosti, aj z vlastnej rodiny. Kedysi som bola schopná riešiť pokazený výťah, blízkovýchodný mierový proces a zalepenú žuvačku na gatiach v jednej vete. Mala som asi pocit, že by som to inak nestihla. Toľko sa toho dialo a život bol taký krátky. Dnes sa učím spomaliť. Keď sa niekedy dívam na ľudí, ktorí sa ledva hýbu, rozmýšľam, či sú takto šťastní a či ich pomalosť naučila aj trpezlivosti.

Na druhej strane je úžasné sledovať, čím všetkým prechádzajú naše deti, 21-ročná, onedlho 10-ročný, už 9-ročný, 4,5-ročná (to pol je dôležité) a skoro 2-ročné dvojičky, a ako postupne zvládajú prispôsobiť svoje očakávania okolitým možnostiam.

Tí starší už sú frajeri, no niekedy aj ich pochytí nezvládnuteľný amok. Je to hlavne vtedy, keď im šéf (matka, či otec) posunie naplánovaný míting s dôležitým partnerom, cieľom ktorého je rozvoj vzájomných vzťahov, a prinúti ich venovať svoj vzácny čas úplne nepodstatnému procesu nakupovania v poobedňajšej zápche. To je zlé. V tom momente by sa u nich trpezlivosti nedorezal. Mladší syn napríklad končí so slzami zúfalstva, ak sa do väčšieho autíčka zmestia dve menšie, ale už sa za nimi nedajú zavrieť dvierka. Skúša, skúša, no v istom momente ho to zlomí. Trpezlivosti je koniec. Alebo, ak sa príprava večere začne prelínať s nastupujúcim hladom. Akékoľvek „počkaj“ nabúrava ego a je považované za priamy útok na city.

Klárkin pohár trpezlivosti patrí k tým väčším. Má jej na rozdávanie. Často rozmýšľam, či je to povahová črta alebo súčasť špeciálneho vývoja. Ak nemá človek prirodzene sám možnosť skúmať, hýbať sa, vnímať všetkými zmyslami, nemá ho čo ťahať vpred. Klárke momentálne suplujeme ruky, nohy, aj zrak. Nosíme ju, kam treba, kŕmime ju, podávame hračky. Tiež trpezlivo. Má vlastné tempo, vlastný čas, ktorý však nie je v žiadnej tabuľke odbornej literatúry.

Klárka s terapeutkou

Nedávno sme absolvovali našu prvú hodinu s terapeutickou metódou podľa Anat Baniel. Skrátene ABM. Po roku pátrania a premýšľania, nočného pozerania jútjúbových videí, ďalšieho premýšľania a vypisovania do sveta sa nám to podarilo. Dohodli sme sa s partiou ďalších rodičov z Viedne, že si pozveme terapeuta zameraného na ABM na 5-dňový intenzívny kurz. Bol to taký predčasný vianočný darček pre Klárku aj pre mňa. Tešila som sa na to ako na nový bicykel na základke.

Oslovili sme Marianne z Belgicka. Má za sebou vyše desať rokov praxe s touto metódou a pracuje s deťmi a dospelými  aj v iných krajinách. Prišla usmievavá, plná energie a optimizmu, ktorý nám začala po kvapkách nalievať ako vzácny aperitív. Každé dieťa u nej absolvovalo denne dve 45-minútové hodiny. Čakala som, či sa dostaví ten pocit nadšenia, ktorý som zažila pri sledovaní iných ABM terapeutov na internete pri práci s rôzne obdarenými detičkami. Dočkala som sa.

Marianne pomaly a jemne, ale veľmi precízne a s istotou viedla Klárkine telo, ktoré načúvalo, chvíľu čakalo a rozhodovalo sa a nakoniec nasledovalo. Bolo úžasné sledovať a vnímať to zvláštne prepojenie, ktoré nastalo medzi terapeutkou a jej klientom. Na Klárkinej tvári bolo vidieť, ako sa sústredí na každý pohyb. Jej telo sa postupne otváralo, spasticita ustupovala a Klárka dokázala robiť to, čo som nikdy predtým u nej nevidela. Kopala nohami do výšky, doširoka sa rozkročila do ľavej strany a dokázala sa hrať s ľavou rúčkou tak ako s pravou. Keď som ju vzala do náručia, dokola som jej šepkala: „Aká si mäkučká.“ Po prvýkrát som držala moje dieťa také, aké sa malo narodiť. Pripadalo mi to, akoby sme doteraz liečili zápal pľúc kvapkami proti kašľu, a ona zrazu dostala antibiotiká. Tie drobné zmeny prichádzali postupne a nenápadne, ale diali sa. Neboli to zázraky na počkanie, bola to cielená a vedomá práca s mozgom a s jeho možnosťami.

Odrazu som chcela dohnať všetok ten čas od Klárkinho príchodu, napraviť mesiace tápania, keď som jej nevedela pomôcť. Nuž ale, chyba lávky, jedným zo základných princípov metódy Anat Baniel je totiž pravý opak – spomaliť.

Baniel tvrdí, že rýchlo môžeme robiť len to, čo už vieme. Aby sme však zvládli novú zručnosť a prekonali svoje limity, v prvom rade musíme riadne spomaliť. Pritiahneme tak pozornosť mozgu a podporíme vytvorenie nových bohatých nervových vzorcov. Spomalenie nás vymaní z automatického režimu, ktorý používame pri pohybe, rozprávaní, v myslení, či v spoločenskom kontakte. Dáva nám možnosť uvedomiť si a zažívať život na hlbšej a precítenejšej úrovni. Toto spomalenie sa pritom netýka len cvičenia, ale aj bežných činností ako obliekanie, jedenie, hra a manipulácia.

Ako som sledovala Klárku a Marianne, uvedomovala som si, ako sa potrebujem preprogramovať. Znížiť svoje obrátky na minimum. Nie stále, ale oveľa častejšie, a dať šancu dcérinmu mozgu vnímať, prijímať a napredovať.

A tak sa v čase adventu, v období chvíľkového pokoja a mieru, modlím k bohovi rodičov všetkých špeciálnych aj typických detí: Trpezlivosť našu každodennú daj nám dnes a neuveď nás do pokušenia zrýchľovať. Amen.

Barbara Lucká
Barbara Lucká
Som mama šiestich detí a manželka jedného skvelého muža

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.