Dvojlôžková nemocničná izba na Jednotke intenzívnej starostlivosti. Obyvateľky izby, zo začiatku cudzinky, neskôr priateľky v boji. V boji o život, svoj a aj svojho dieťaťa. Skutočný príbeh o transformácii nešťastnej pubertiačky na budúcu mamu.

Dve paličky na tehotenskom teste znamenajú u väčšiny žien radosť. Pre adolescentku, ktorá má onedlho maturovať a plány budovať kariéru, sa tehotenstvo za výhru nepovažuje. Byť sklamaním rodiny, odmietnutá otcom dieťaťa a osočovaná okolím. To sú pocity, ktoré som mala v počiatočnom štádiu tehotenstva. Ako by to nestačilo, moje tehotenstvo neprebiehalo dobre. S mojím nenarodeným dieťaťom sme sa dostali do ohrozenia života. Rezignovala som. Zložila zbrane…Nech sa deje, čo sa má, môj život sa skončil.

Prvé dni pobytu v nemocnici si pamätám len kanylu zapichnutú v mojej ruke a do nej kvapkajúcu infúziu. Potom balónik s transfúziou krvi. Tabletky, mnoho tabletiek. Potom opäť infúziu. Šikmú posteľ vyvýšenú pri nohách. Rodičov sediacich na kraji mojej postele. Slzy spolužiačok, ktoré ma prišli cestou zo školy navštíviť. Milión otáznikov v mojej hlave. Ako som sa sem dostala? Prečo sa toto všetko deje práve mne? Celý tento živý sen sledovali z vedľajšej postele oči mojej spolubývajúcej. Číre zelené oči ženy s bohatými ryšavými vlasmi.

Keď odpozorovala môj príbeh, táto žena mi neskôr slabým hláskom vyrozprávala ten svoj. Ako sa celý život hnala za titulom, za dobrou prácou. Vydať sa, postaviť veľký krásny dom…Roky ubiehali a prišiel „ten správny čas“ na deti, no  akosi to nešlo. So zaslzenými očami mi opisuje svoje doterajšie tehotenstvá. Ako už trikrát prišla o vytúžené dieťa. Ako v ich veľkom modernom dome stojí prázdna postieľka v prázdnej detskej izbe.

Iróniou osudu sa k nej na vedľajšiu posteľ dostalo dievča, ktoré otehotnelo neplánovane. Zrazu som sa cítila previnilo za môj prístup k budúcemu materstvu. Hoci interrupcia nepripadala v úvahu – bola v rozpore so všetkým, v čo verím, tehotenstvo som považovala za trest. Ostala som sama, s dieťaťom na ceste. Nemocničné priestory len pomáhali rozvíjajúcej sa depresii.

Čas plynul. Každodenne som bola svedkom modlitieb ženy s ryšavými vlasmi. Hoci jej stav jej nedovolil kľačať na kolenách, s nádejou v zelených očiach vrúcne prosila Boha za záchranu jej dieťaťa.
Časom aj za záchranu mňa a môjho dieťaťa. Lekári im nedávali veľkú šancu. I tak sa svojmu bruchu stále prihovárala: „Vydrž, nevzdávaj to!“

Nikdy nezabudnem na ten zúfalý výkrik, keď sa ráno zobudila na krvavej posteli. Na tú bielu nemocničnú košeľu nasiaknutú červeňou. Keď ju sestry odvážali na ARO, pohľad upierala na mňa. V jej očiach bolo toľko bolesti…Prebehol mnou mráz. A dieťa, ktoré som nosila pod srdcom, ma prvý krát v živote koplo.

Ako by mi chcelo povedať: Ja žijem, ja bojujem, ja sa nevzdávam. Od toho momentu som vedela, že nezáleží na mne, názoroch okolia, nevrlých pohľadoch, ktoré na mne budú spočívať. Budem mama. Moje dieťa bude stredom môjho vesmíru, niekto, pre koho sa oplatí bojovať.

O pár dní na samotke ma prišla navštíviť moja dovtedajšia spolubývajúca. Už nemala oblečenú nemocničnú košeľu. Bola na odchode. Jej ohnivé vlasy boli úhľadne zapnuté, na prvý pohľad vyzerala dobre. Ja som však videla pod povrch. Tie krásne oči boli úplne prázdne. Bez lesku, utrápené. „Tvoje dieťa, to je ten najväčší dar od života. Byť matkou je výsada, ktorá nie je dopriata každej žene. Neexistuje ten správny čas, pamätaj.“

Správny čas neexistuje. Moja dcéra Anetka bola rovnakého názoru, keď sa na svet vypýtala o dva mesiace skôr. Nezažila som si ten krásny popôrodný moment, keď utrápenej, ale šťastnej mamičke vložia do náruče jej práve narodené bábätko. Anetku som videla len z diaľky, ako ju uložili do inkubátora a odviezli preč, aby opäť bojovala o svoj život.

Keď som ju prvý krát navštívila na Jednotke intenzívnej starostlivosti, bol to ten najkrajší a najsmutnejší pohľad v mojom doterajšom živote. Bola taká krehká…Zmestila by sa mi do dlane. Nepokojne sa mrvila. Rúčky sa jej motali do množstva hadičiek, na ktoré bola napojená. „Všetko bude v poriadku“ presviedčala som skôr sama seba, než Anetku, hladiac ju po hlave. Chytila ma za prst a potvrdzujúco ho stlačila.

Odvtedy sme tím. Zápasíme s diagnózou Detská mozgová obrna. Za 8 rokov jej života sme si zažili mnoho trápenia, ale i radosti. Z maličkých pokrokov, za ktorými stojí kopec úsilia. Anetkina radosť zo života ma každodenne utvrdzuje v tom, že som vtedy urobila správne rozhodnutie. Zmenila mi život. Už sa nepýtam: Prečo? Teraz už viem, že pre ženu neexistuje správny čas na to, aby mala dieťa. Viem, že ja som tá správna žena na to, aby som mala také dieťa, aké mám.

Pred nejakým časom, počas vybavovania bežných pochôdzok, som sa postavila s k pokladni do poradia. Z úvah o tom, či som nakúpila všetko, čo som plánovala, ma vytrhol pohľad na malé dievčatko s ohnivými vlasmi pár ľudí predo mnou. Vyskakovala, snažila sa dosiahnuť na žuvačky a veselo sa chichotala. Jej mama ju s úsmevom pozorovala. Tá povedomá tvár o chvíľu opätovala môj pohľad. Zelené oči prekypovali radosťou.

Ivana Hodasová
Ivana Kulichová Hodasová
Rodáčka z malebnej dediny Rajecká Lesná, nevyliečiteľná optimistka, ale hlavne - MAMA
Ďalšie články
+
Do pobačenia, Odessa!
Môj deväťročný zázrak Anetka miluje...
+
Netrpezlivosť naša každodenná
„Tuto-tuto-tuto!“ 20-mesačný syn sa naťahuje...
+
Reportáž písaná zo Sadu
„Nakon odgovarajuće preoperativne pripreme dana...

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.