Sedemnásťročná matka rozprestrela azda po milióntykrát karimatku na stôl. Slabá z nedostatku spánku, unavená zo života.
Ten pretrvávajúci pocit, že je k ničomu.
Zobrala svoje malinké, napohľad zdravé bábätko z postieľky, položila na stôl, vyzliekla do naha a spustila už nacvičenú choreografiu zvanú Vojtova metóda, ktorú jej naordinovali v nemocnici. Pretože bábätko, hoci vyzerá zdravo, zdravé nie je ani zďaleka. Predčasne narodené, s poškodením mozgu, kde aj lekári len myknú plecami, keď príde reč na prognózu vývoja. A malá bábika spustila už po milióntykrát svoju nacvičenú plačlivú pieseň plnú bolesti. Len plače a plače.
Ten pretrvávajúci pocit, že je to všetko, sakra, úplne k ničomu.

Tomuto otrasnému pocitu predchádzalo mnoho iných. Myslela som si, že každý z nich je ten najhorší a že sa nachádzam na úplnom dne. Precitnutie z pubertálneho poblúznenia. Dve čiarky na tehotenskom teste. Osamelosť po odvrhnutí od spoluzodpovedného na môj vtedajší stav. Nenávisť a odpor. Zúfalstvo a pocit, že mám zničený život. Všetky sny a ambície idú do hája. Strach, ako zvládnem vychovať dieťa. Neskôr až des, po zistení, že nie je všetko v poriadku.

Všetky tieto pocity som v sebe živila i po Anetkinom narodení. Cítila som neskutočnú krivdu. Miliónkrát som sa opýtala, prečo sa toto všetko stalo práve mne. Čo som sa ja v živote namodlila k Bohu! Nikomu som nič zlé neurobila, a On ma takto trestá! Ten život je tak strašne nespravodlivý!

Dni plynuli, Anetka rástla a ja som sa utápala v sebaľútosti. Našla som v tom dokonca až istú formu pôžitku. Martýrka.

Vstala som, ako vždy, unavená, bez života, naštvaná na celý svet. Dieťa na stôl, začíname cvičiť. Vzdoruje, vzpiera sa, zadúša sa od plaču. Zrazu sa to vo mne zlomilo. Všetky tie nahromadené negatívne pocity sa predrali na povrch. Začínam plakať aj ja. Kričím, ba až ziapem od zúfalstva. Stojím pri stole s malým dieťaťom a trhám si vlasy. Keď som už celkom zachrípnutá od toho revu, pokladám hlavu na stôl vedľa šokovaného dievčatka. Ona už neplače, pozerá na mňa svojimi veľkými vystrašenými očami. Usedavo vzlykám, opätujúc jej pohľad. Nepamätám si, ako dlho to trvalo, ani koľkými litrami sĺz som premáčala karimatku.
Ona pozerá na mňa, nevydá ani hláska. Zrazu sa jej ruka zodvihne z podložky a smeruje ku mne. Tie najmenšie a najmilšie prstíky na svete sa dotýkajú mojej mokrej tváre a zotierajú slzy. Napokon jej teplá dlaň zotrváva na mojom líci a ja prestávam plakať. Utešovala ma.
Uvedomila som si, že ma utešuje to úbohé bezbranné dieťa. Ktoré ešte nenarodené bojovalo o život. Ktorému nebolo dopriate mať krásne bezstarostné detstvo, namiesto toho každodenné namáhavé cvičenie, terapie, biele plášte, injekcie, operácie. Rehabilitačné pobyty, vyčerpávajúce cestovanie, odlúčenie od domova, neustála zmena prostredia. Utešovalo ma dieťa, ktoré nepozná lásku od vlastného otca.
Napriek všetkej tej neprávosti osudu bola ona tá silná. Osobnosť.
Hoci v našej izbe panovalo úplné ticho, vzduchom sa vznášali jej doteraz nevyslovené slová: To bude dobré, mami, spolu to zvládneme.

Mám doma anjela. Nepozná závisť, zákernosť, nenávisť. Nikdy by vedome niekomu neublížila. Keď sa na ňu pozerajú ľudia pomedzi prsty, či už s ľútosťou, či len z nejakej zvedavosti, so strachom či nedajbože odporom, ona reaguje úsmevom.
Teraz už nepoznám samú seba spred desiatich rokov. Tú hlupaňu, ktorá považovala toto nádherné stvorenie za životnú ranu, ťarchu.
Uvedomujem si to každý jeden deň. Keď sa jej tvár rozjasní len pri obyčajnom pohladení, milom slove, pochvale: „Anetka, toto si nakreslila ty? Ty takto krásne stojíš? Ty si takááá šikovnááá.“
Prednedávnom sme spolu nakupovali v potravinách. Malé zdravé dievčatko s tabletom v ruke stálo pri regáli s dobrotkami a plakalo, vrieskalo, zúrivo dupalo nôžkami. Chcelo čokoládové vajíčko a aj gumené medvedíky. Mama jej dovolila len jedno. Anetka, sediac vo vozíku, dievčatko nechápavo pozorovala. Verím, že nechápala, prečo sa tak hnevá. Veď čo by ona dala za to, aby mohla tak rýchlo a silno dupať nôžkami. Čo by som za to dala ja… Dievčatko mi pripomenulo mňa, moje sebecké myšlienky spred rokov, ako som zúrila kvôli „zničenému životu“… A pritom mala doma anjela. 

Každý z nás má plány, ambície, sny. Máme ich pred sebou, bojujeme o ne, ženieme sa za niečím, čo častokrát ani nestojí za to…Skutočné hodnoty sú zastrené tými svetskými skoro až modlami. Ale v živote nejdú vždy veci podľa plánu. Naše poslanie, to, čomu sme predurčení, stojí väčšinou ďaleko za našimi predstavami o splnených snoch.
Neostaňme stáť pred regálom s gumenými medvedíkmi a čokoládkami.

Ivana Hodasová
Ivana Kulichová Hodasová
Rodáčka z malebnej dediny Rajecká Lesná, nevyliečiteľná optimistka, ale hlavne - MAMA

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.