„Plod B sa nemá dobre“, povedala lekárka na kontrole v pôrodnici v tridsiatom deviatom týždni môjho tretieho dovtedy bezproblémového tehotenstva. „Hospitalizujeme vás a dnes asi porodíte.“ Uau, super! Predstava, že sa môj stav pripomínajúci menšiu veľrybu čoskoro zmení a ja po a) konečne uvidím tie malé dvojičky-červíčky naživo, po b) budem môcť zase relatívne normálne fungovať, úplne prehlušila úvodné varovanie.

V pláne som mala niečo úplne iné. V ten deň nádherne nasnežilo a chceli sme sa ísť s deťmi sánkovať. V mojom prípade skôr fandiť účastníkom. Ale teraz sa, uväznená na lôžku s dvomi kardiotokografickými pásmi okolo veľrybieho brucha, môžem len pozerať na obrovitánske vločky cez oblok a čakať. Čakať a načúvať tlkotu dvoch veselých srdiečok. Bu-bum, bu-bum … Nikto si ma nevšíma … Bu-bum, bu-bum … Povedali predsa, že Klárka má problém. Prečo už niečo nerobia? … Bu-bum, bu-bum. Po šiestich nekonečných hodinách sa dostávame na rad a po ďalších dva a pol prichádza na svet Krištof a za ním Klára.

Klarka

Krištofko volá o stošesť. Ako každý novorodenec, je srandovný. Veľká hlava, malé telo, celý červený. Klárka je tíško. Ani nemukne. Dlho neviem, čo je s ňou. Na otázky, kde mám dcéru, nedostávam odpovede. Zdá sa to ako večnosť. Ja sa cítim v pohode. Ešte odrodiť dve placenty a padla. Nanešťastie, tie sa tvária, že sa ich to netýka, že si to rozmysleli a ostávajú. Akoby mali na výber. Snažím sa ich zbaviť ako pridlhej návštevy, ale zdá sa, že mi ich niekto prilepil sekundáčom. Asi som mala v tehotenstve viacej posilňovať brušné svalstvo, napadne mi pri ďalšom zúfalom pokuse vypudiť ich zo seba. Doktorka so zlatým krížom na prsiach stojí netrpezlivo nado mnou a vraví, že „ako žena žene“ mi ich fakt nechce vytrhnúť. Chvíľu som v pomykove, či sa jej mám poďakovať. Radšej však čuším, aby si to náhodou nerozmyslela a nezačala konať. V poslednej chvíli prichádza spasiteľ v bielom plášti a dajakým supermanovským manévrom zvláda ošemetnú situáciu. Škoda, že tí lekári nenosia menovky. Človek by aspoň vedel, kto ho zachránil pred vydrapenými útrobami.

A je to za nami … či pred nami?

O Kláre stále ani chýru, ani slychu. Tuším, že niečo nie je v poriadku, keď sa sestrička v rámci už neviem koľkej kontroly na pôrodnej sále pýta dokola na rodinu, aby rozptýlila dusnú atmosféru. Po dlhšom čase sa predsa len objavuje kompetentná osoba a zvestuje: „Mamička, vaša dcérka bola resuscitovaná a musíme ju preložiť na vyššie špecializované pracovisko.“ Vyššie? Ako vyššie? O jedno poschodie? Prichádza transportný tím z Fakultnej nemocnice Nové Zámky a odváža Klárku vo veku pár hodín ďaleko od nás. V pľušti a v zime do čierno-čiernej tmy.

Nestáva sa často, že cez človeka preletí lavína. Špeciálne, ak sa nefláka po horách. Nie som adrenalínový typ a moje ambície sú skôr držať sa pri zemi v nižších nadmorských výškach. Avšak lavína, ktorá zasiahla mňa a mojich blízkych, celkom roztočila náš dovtedy pokojný vidiecky život.

Dva mesiace pred narodením dvojičiek sa ocitol v nemocnici môj muž. Nevedel rozprávať, dýchať, ani jesť. Stalo sa to zo dňa na deň. Vraj nejaký Guillain-Barré syndróm. Imunitný systém sa zblázni a začne poškodzovať vlastné periférne nervy. Človek je odkázaný na dýchaciu podporu a iné hadičky, ktoré ho držia pri živote. Keď sa Klárka po drsnom začiatku zviechala na neonatologickom oddelení, muž už bol z najhoršieho vonku. Ako cez kopirák sa však opäť dostavil pocit obrovského strachu a zúfalstva. Otec s dcérou neboli prepojení len geneticky, ale osudovo. Prežívali to isté trápenie, prekonávali tie isté ťažkosti napojení na tie isté mašiny.

Lavína prehrmela. Bola veľkolepá, vyčerpávajúca a nechala za sebou nezmazateľné stopy. U muža v podobe oslabenia organizmu a atrofovaných svalov, mne ako delová guľa rozmetala hodnotový systém a Klárke uštedrila HIE – hypoxicko-ischemickú encefalopatiu. Tá u nej má na svedomí detskú mozgovú obrnu, mikrocefáliu a CVI (cortical visual impairment alebo neurologické poškodenie zraku). A bohvie, čo príde ešte.

Keď som diagnózu prvýkrát počula z úst fantastickej pani primárky Demovej, myslela som si, že sa mi ani nezmestí do hlavy. Jej dĺžka presahovala hranice môjho chápania. Klárka zatiaľ pokojne driemala v inkubátore a v porovnaní s predčasne narodenými detičkami vyzerala ako mini Golem. Na hlávke mala popripájané snímače, cez pusu do žalúdka jej išla sonda, ktorou dostávala dvakrát do týždňa aj moje mlieko. Plochý hrudníček sa rytmicky a pokojne nadvihoval. Jasne dávala najavo, že chce na tomto svete ostať. Asi po desiatich dňoch ju vybrali z dočasného podnájmu, začala dýchať „náš“ vzduch a postupne pochopila aj mechanizmus papania z fľašky. Vyzerala byť v pohode. Bližšia kontrola mozgu magnetickou rezonanciou však potvrdila, že nedostatok kyslíka pred, počas alebo po pôrode u nej spôsobil zmazanie štruktúr bielej hmoty a postihol obe hemisféry. Na moju otázku, čo to vlastne znamená, pani primárka povedala, že to zatiaľ nevieme, ale veľa závisí od toho, ako sa bude s Klárkou pracovať. Bol to spúšťač, ktorý vo mne naštartoval potrebu hľadať, skúšať a neuspokojiť sa s málom.

Keby som bola tvorca kresleného filmu, urobím z HIE jednu zákernú zlomyseľnú gumu, ktorá postupne maže mozgové závity, až kým skoro úplne nezmiznú. V poslednej chvíli však na pomoc prídu usilovné ceruzky, pustia sa do práce a mozog dokonale pokreslia. Vytvoria nové závity, prepojenia, pridajú farbičky, vzniknú obrazce, ktoré zaplnia bielu a šedú hmotu. Mozog zvíťazí nad gumou. Happy end.

Klárka, sľubujem, že odteraz budeme spolu kresliť, koľko len budeme vládať, a kresliť neprestaneme. Tvoja mama-ceruzka.

Barbara Lucká
Barbara Lucká
Som mama šiestich detí a manželka jedného skvelého muža

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.