Môj deväťročný zázrak Anetka miluje zvieratká. A zvieratká milujú ju. Podľa možností absolvuje canisterapiu, hipoterapiu. Nechá sa oňuchávať, oblizovať, pchá ruky psom do papule, koníkom prsty do nosných dierok…Je šťastná, uvoľnená. Jednoducho láska. Popri každodennom tvrdom cvičení je pre ňu animoterapia odmenou, relaxom. Veľmi sme chceli vyskúšať i delfinoterapiu. O jej priaznivých účinkoch sme toho kopec počuli. Za kontaktom s týmto charizmatickým morským cicavcom je ale nutné vycestovať…

Naskytla sa nám príležitosť splniť si tento malý sen v ukrajinskom meste Odessa. Prímorský hotel Nemo poskytuje okrem delfinoterapie i mnohé iné terapie, cvičenie, masáže atď. Sympatické tiež bolo, že terapiu robia počas celého roka a že ubytovanie i delfinárium sú pod jednou strechou.  

Rozhodla som sa s vami podeliť o niekoľko nezabudnuteľných chvíľ z tohto pobytu.

Začína sa naša dobrodružná výprava do, ako sme neskôr Ukrajinu nazvali, krajiny šašlíkov. Po utrmácanej päť a polhodinovej ceste na letisko v poľskej Varšave sme aj zabudli, odkiaľ sme prišli. Mali sme letieť jednou nízkonákladovou spoločnosťou. Počas check-inu sme ako bonus dostali pantomimické predstavenie – slečna zástupkyňa spoločnosti pri okienku totiž nevedela anglicky. Dokonca vyzerala byť nahnevaná, že moja znalosť jej rodného jazyka á la trhová poľština z Noweho Targu nebola pre ňu postačujúca. Ľudia, veď na Slovensku po slovensky, v Poľsku poľsky! Slovná zásoba pozostávajúca z fráz: „IĽE KOŠTUJE“, „PROŠE BARDZO“, „KROWKY“ a „TRUSKAWKY“ je vám na letisku k ničomu. Po zapojení všetkých prítomných rúk a nôh sme sa predsa len dohovorili, áno, Anetkin kočík sa dá poskladať a áno, máme len príručnú batožinu.

Na bezpečnostnej kontrole bola najpodozrivejšou osobou moja postihnutá dcéra. Neletíme prvý krát. Vieme, treba vybrať Anetku z kočíka, nechať ho preskenovať, klasika. Sekuriťáčka zatiaľ prehmatala dieťa, či azda náhodou neskrýva v rukáve revolver alebo v plienke granát. Avšak stále sa jej čosi nezdalo, porobila jej pre istotu aj stery spomedzi prstov na rukách. Keď sa potvrdilo, že Anetka nie je drogová dílerka, feťáčka či teroristka, postúpili sme konečne do odletovej haly.

Á, už letíme zo zasneženej Varšavy do Odessy, naplnení očakávaniami z nových zážitkov. Let je pokojný, všetci sú v medzisviatočnej nálade, ešte plní kapra a šalátu zo štedrovečerného stola. Delfinoterapiu v tomto období sme zvolili preto, lebo ubytovanie v hoteli Nemo je o polovicu lacnejšie mimo letnej sezóny, a tiež preto, že sme limitovaní voľným časom môjho manžela, ktorý sa nemôže len tak kedykoľvek zobrať na 12 dní preč z práce. Prekliatie rodinnej firmy.

Už prvé pohľady z lietadla na ukrajinské mestečko značili, že sme sa vrátili v čase. Pôvodná predstava atraktívnej prímorskej destinácie sa rozplynula v dyme prvých čmudiacich komínov. Po pristátí nás na letisku vítal zástup vojakov s policajnými psami pripravenými zakročiť pri najmenšom náznaku priestupku. Keby náhodou naozaj nejaké ZŤP dieťa vytiahlo z rukáva zbraň alebo z plienky granát. (Rusko-ukrajinské vzťahy upravovalo stanné právo, vojna bola na spadnutie. My sme však optimisti, veď hádam ten Damoklov meč povisí nad nepokojmi ešte aspoň 12 dní.)

Transferové vozidlo hotela Nemo na nás už čakalo. Cestou z letiska sme sa snažili zachytiť tunajšie krásy, pamiatky….nezachytili sme. Odessa je jedno smutné, pochmúrne, skoro komunistické mestečko. Preto nás príchod do hotela milo prekvapil. Obrovský luxusný komplex priamo pri mori.

Službám hotela naozaj nie je čo vytknúť. Od čistoty, cez služby až po samotné terapie, ochotu upratovačiek, kuchárov, terapeutov. Hoci málokto vedel anglicky, dohovorili sme sa slovensko-ukrajinsko-ruskou hatlaninou.

Potulkami Odessy sme zhodnotili, že áno, naozaj existuje časostroj a nachádza sa pred bránami tohto mesta.  Chodníky a cesty sú v tak dezolátnom stave, že pokiaľ Ukrajinci majú postihnutých ľudí, tak títo čučia doma a netrávia čas vonku. Cez niektoré výmole a jamy sme našu viac ako tridsaťkilovú Anetku doslova niesli spolu s kočíkom. Ešte že má rada trmácanie sa a otrasy. Bolo to pre ňu ako na horskej dráhe. Usúdili sme, že stavitelia ciest a chodníkov jednoducho vyliali na zem asfalt a nechali ho slobodne sa rozhodnúť, kde a v akom pomere uschne.
Obyvatelia očividne nepoznajú mikroténové vrecká, pokojne nechajú svojich psích priateľov vyšpiniť sa priamo na chodník a neobťažujú sa s odprataním exkrementov. Bez preháňania, úplne bežná vec. Nie je nič krajšie, ako keď sa vyhýbate obrovskému výmoľu na chodníku a dvoma kolesami prejdete po niečom teplom, smradľavom a tak obrovskom, že to muselo vyjsť azda zo slona.

K pozitívam výletu: Anetkin kontakt s delfínmi bol dychberúci. Bola šťastná, veľmi si terapie užívala, jednoducho zážitok na celý život. Terapeut najskôr dieťa nechá pozdraviť sa s delfínom. Potom nasleduje fáza dotyku, hladkania, kŕmenia rybičkami, za ktoré delfín odmení dieťa bozkom. Plávanie s delfínom Anetku bavilo najviac. Zrazu aj pravá ruka, ktorú bežne nepoužíva, bola užitočná, chytila delfína za plutvy a už brázdili bazén hore, dole. Terapeut následne položí dieťa na hladinu vody a nechá delfína, nech urobí svoju prácu – dotýka sa pyskom lebečných kostí a šíri prospešné vysokofrekvenčné vlny do mozgu. Už len sledovať celý proces bolo niečo čarovné, krásne. Anetkina úprimná radosť bola pre mňa najväčším zadosťučinením.

Ďalším plusom Odessy, alebo Ukrajiny všeobecne, je jedlo. Z každého jedálneho lístka na vás vykúka šašlík na tisíc spôsobov, polievky boršč a soľjanka, špecialitou je bravčové sadlo nakrájané na plátky, podávané s chrenom. Na pitie vám ponúknu kvas – nápoj vyrobený z chleba a kompót – šťavu zo zaváraného ovocia. Každý deň nám bolo na prasknutie, ochutnať sme museli všetko. Moje tehotenské chute sa síce bili s rannými nevoľnosťami, ale nenechala som sa odradiť.

Človek by veru aj čakal, že z toľkých nových kombinácií sa naše žalúdky vzbúria… O čerešničku na pomyselnej torte sa postarala Anetka. V deň odchodu, poslednú delfinoterapiu si užívala, nasávala atmosféru plnými dúškami. Okrem atmosféry si dobre chľupla aj z bazénovej vody, v ktorej plávajú delfíny. Reakcia žalúdka na seba nenechala dlho čakať. Neoprénový oblek, ktorý mala na sebe, bol zrazu podozrivo vypuklý. Veď má pod ním ešte pevné plavky pre hendikepovaných, utešovala som sa v duchu. Nebudem ďalej rozpisovať, čo sa dialo po rozopnutí zipsov neoprénu. Je to len pre silné povahy. Dodať môžem azda len to, že nielen Anetka si odnáša kopec zážitkov z Odessy, ale i Odessa bude ešte dlho spomínať na tento fekálny masaker.

Po dvanástich dňoch, desiatich delfinoterapiách a po hádam päťdesiatich šašlíkoch sa šťastne vraciame domov. Čo dodať na záver…Možno už len, že všade dobre, doma najlepšie.
Do pobačenia, Odessa!

Ivana Hodasová
Ivana Kulichová Hodasová
Rodáčka z malebnej dediny Rajecká Lesná, nevyliečiteľná optimistka, ale hlavne - MAMA

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.