Kde bolo, tam bolo,

za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v údolí Malej Fatry, žilo jedno dievčatko, ktoré sa volalo Anetka. Hoci ju neposlúchali nožičky, bola veľmi zvedavá. Mala rada výlety a dobrodružstvá, veľa sa smiala a objavovala. Počas svojich objavných výprav sa vozila v parádnom koči(íku), alebo voze(íku). Nebojácnu Anetku vždy sprevádzali jej hlavní zabávači Ivana a Roman.

V jedno krásne jesenné ráno si zas Anetka „obula túlavé topánky“. Spolu so zabávačmi sa vybrali na púť tajomným lesom v doline zvanej Kuneradská. Cieľom bolo vystúpiť na Veľkú lúku, ku ktorej táto lesná cestička viedla. V lese bolo tajomné ticho, božský pokoj. Idylka. Ticho však Anetka nemala rada. Bola už raz taká. Začala ujúkať a na jej ujúkanie jej hora odpovedala ozvenou. To jej prišlo smiešne, na jej smiech zas hora odpovedala ozvenou. A tak sa Anetka a hora striedavo smiali a ujúkali. Zvyšku trojčlenného sprievodu to bolo jedno, veď nikde naokolo nebolo ani živej duše.

Aspoň sme si to mysleli.

Ako cestička stúpala, upachtili sme sa tlačením koča a v ňom sediacej takmer tridsaťkilovej rozjarenej Anetky. Rozhodli sme sa zastaviť na peknej čistinke s výhľadom na okolie. Pod nami a všade navôkol sa rozprestierali vysočizné stromy. Na čistinke sme podchvíľou začuli rozhovory zvierat žijúcich v tejto panenskej prírode. Vyzeralo to tak, že sme jediní narušitelia, jediná forma civilizácie široko-ďaleko.

Avšak mýlili sme sa.

Z húšťavy a kriakov sa zrazu vynoril pán horár. Slušne sme pozdravili, on kývol späť a kráčal smerom k nám. Na hlave klobúk s pierkom, na pleci sa mu hompáľala brokovnica. Vyzeral akosi rozladene. Azda sa netešil z krásy prírody tak, ako my?

„Dobrý deň,“ pozdravil nás, stále rozladene. „Čože vy tu, tak vysoko? Zvyčajne tu turistov nestretávam.“

„Vybrali sme sa na malú kočíkovú túru. Ďaleko je ešte na Veľkú lúku?“

„Ďaleko, ďaleko,“ odpovedal. „Vyššie sa už s tou malou ani nedostanete.“

Nám to ale nevadilo. Boli sme už unavení, nadýchali sme sa čistého vzduchu, pokochali sme sa krásou prírody. „Tak sa pomaly poberieme aj nadol, dlhá cesta pred nami. Dobre sme sa prešli.“

„Prešli, prešli, ale jeleňa ste mi odplašili! Do pačmagy, pol druha týždňa už toho fiškusa vyčúraného naháňam! A dnes už som ho mal na muške, keď sa tá vaša začala smiať, už ho nebolo, papľuha! Vás mi tu bol čert dlžen!“ (Poznámka rozprávača: pre zachovanie čitateľnosti musela prejsť táto výpoveď dôkladnou cenzúrou, vypustené boli všetky vulgarizmy – a teda že ich aj bolo – na milú Jarmilu! a nahradené ľúbozvučnými staroslovenskými nadávkami )

Na to už nebolo čo dodať. Ani sme sa neodvážili, hlas sa mu triasol a predsa len mal tú brokovnicu… Anetka čušala, len sa potmehúdsky usmievala na pána horára. S ospravedlnením na perách sme sa pobrali pomaličky cestou nadol. Pán horár sa slušne rozlúčil zdvihnutím klobúka a pobral sa ešte na skusy, či na jeleňa náhodou nenatrafí.

A tak sme klesali už známou lesnou cestičkou, premýšľajúc, či bolo Anetkino varovanie pre jeleňa dostatočné. Komickosť situácie podčiarkla Anetka, ktorá jačala ešte viac, než kým sme šli do kopca. Pre istotu.

Po necelej hodinke sa les začal pred nami pomaly rozchádzať, veď cesta nadol je jednoduchšia, tridsať kíl + koč nás príjemne ťahali. Ako sme prichádzali k nášmu autu, pristavilo sa pri nás lesnícke auto. Z okienka vykukla povedomá tvár.

„Tak čo,“ spýtali sme sa. „Vypátrali ste jeleňa?“

„Ále, kdeže! Ten ogrceľ ohavný už je za horami-za dolami!“ (Cenzúra)

„Je nám ľúto,“ odpovedali sme, hoci v skutočnosti nám vôbec ľúto nebolo.

A toto, milé deti i dospelí, je pravdivý príbeh o hrdinskom čine Anetky, ktorá jeleňovi život zachránila.

KONIEC

Ivana Hodasová
Ivana Kulichová Hodasová
Rodáčka z malebnej dediny Rajecká Lesná, nevyliečiteľná optimistka, ale hlavne - MAMA

For security, use of Google's reCAPTCHA service is required which is subject to the Google Privacy Policy and Terms of Use.

I agree to these terms.